Kolis

Keď som v roku 1991 navštívil niektoré krajiny západnej Európy spolu s mojimi kamarátmi, cítili sme sa ako exoti. Niekedy to bolo príjemné a niekedy smutné. Pamätám si, ako nás jeden vinár vo Francúzsku pohostil zadarmo len preto, že sme pochádzali z Československa a pre neho to bola česť, stretnúť nás. Pamätám si však ako nás v Taliansku pokladali za nebezpečných, či v Nemecku za menejcenných.

Niekto nám ponúkal televízor, ktorý snáď používala ešte Mária Terézia, iný nás poučoval o pravidlách stolovania a našiel sa aj taký, ktorý sa vcítil do role Cyrila a Metoda a chcel nás skultúrniť.

Nečudoval som sa (trochu preháňam), možno to bola pre nich nová skúsenosť, možno nová možnosť, alebo len strach čo bude. Nemysleli sme si, že keď sa budeme takmer po mesiaci vracať domov (vtedy ešte Československa) a navštívime tradičnú českú hospodu v Železnej Rude budeme cítiť radosť, že sme doma. Vychutnávali sme si pivo a počúvali sme, ako sa máme rozdeliť. To je však iný príbeh.

S odstupom času som často navštevoval tieto krajiny snov súkromne alebo služobne. No odmeranosť sa nezmenila. Vždy (a nielen ja) som pociťoval akúsi potrebu byť vďačný za to, že tam môžem byť, že môžem byť ich súčasťou a vážiť si ich pre ich ochotu rešpektovať nás. Preháňam? Verte mi, že nie.

Zažil som rôzne situácie, keď nás pokladali za ľudí žijúcich bez elektriny (aspoň v niektorých lokalitách), televízia bola pre nás luxus a o kvalite stravy ani nehovoriac. Zažil som to zoči voči ľuďom, ktorí k nám prišli z donútenia, pretože pracovali pre firmu, ktorá nám dodala know-how. Nechali sa zaočkovať proti všetkým exotickým chorobám, mali problém stravovať sa v hotelových reštauráciách a tešili sa keď odtiaľto odídu.

Skutočnosť? Ostali tu, medzi nami. Oženili sa alebo vydali a nevrátili sa naspäť domov. Asi to tu také strašné nebolo, dokonca to bolo lepšie ako u nich doma (ich vyjadrenie).

Súčasnosť?

Už nie sme exotmi. Už nie sme neznáma krajina. Stali sme sa súčasťou Európy. Avšak za akú cenu?

Stratili sme identitu, originalitu, hrdosť. Zapredali sme všetko od prírodných zdrojov po mentalitu ľudí. Dobrovoľne sme zničili všetko, čo nás odlišovalo a tvorilo jedinečnými od ostatných, od spoločnej Európy. Od Európy, ktorej sme súčasťou, ale len ako vazali. Stali sme sa robotmi vykonávajúcimi a fungujúcimi na základe pokynov pochádzajúcimi mimo nás. Ľudia, ktorých sme si zvolili, aby nás chránili a bránili, usmerňovali a viedli, sú neschopní, falošní a zapredaní. Stali sme sa krajinou, kde neexistuje spoločný názor, názor ktorý našu krajinu pozdvihne a dá jasne najavo, že sme národ hrdý s bohatou kultúrou a schopnosťami.

Česť výnimkám, ktorí ešte stále existujú a snažia sa o nemožné…