Kolis

Počúvam Depeche Mode a zamýšľam sa nad tým čo je dnes a čo bolo predtým… predtým ako som začal vnímať skupinu Depeche Mode. Koncert v Bratislave na ktorom som bol ma odrhol od dnešnej reality a vniesol ma do doby, keď som vnímal len ich hudbu a neriešil som to, čo je okolo mňa, čo na mňa vplýva, čo so má dotýka. Bol to návrat späť, do bezstarostných časov, časov kedy som neriešil politiku, vierovyznanie či začlenenie sa do skupiny ktorá je momentálne „in“. Bol som v to čase „depešák“.

Počúval som aj inú hudbu diametrálne odlišnú od línie môjho presvedčenia, akceptoval som a dokonca som uznával iné kapely a štýly. Bolo to prirodzené, nenásilné, vyplývajúce z okolností s ktorými sa človek stretával. Neriešil som inakosť, neriešil som potrebu začleniť sa do skupiny ľudí, ktorí boli odlišní a nebolo mi prízvukované či dokonca vnucované, aby som skúsil niečo iné, ako som chcel.

Áno zažil som konfrontáciu, konfrontáciu slovnú či fyzickú. Bolo to na ulici, v MHD, na diskotéke či na izbe v intráku. Nikdy to však nebolo spojené s nevraživosťou, nenávisťou alebo dehonestáciou. Bolo to, kto z koho. Kto mal viac argumentov, viac znalostí, viac dôkazov ten vyhral. Bolo to o schopnosti, nápaditosti, kreativite. Bolo to o obliekaní, správaní sa a súdržnosti s podobnými. Áno, niekedy to bolo aj bolestivé no po čase som na to spomínal s hrdosťou či už som vyhral, alebo prehral.

Čo je však dnes? Chaos.

Už nie je len to alebo hento. Dnes je toho strašne veľa. Ráno vstanem a pocítim, že chcem niečo…niečo čo sám neviem čo, ale musí to byť rešpektované druhými. Sám neviem, čo chcem, či to budem naďalej chcieť, ale musí to byť rešpektované. Sám neviem, čo to vlastne v podstate je, ale musí to byť rešpektované. Sám neviem, či som ešte tým čím som, ale musí to byť rešpektované.

V podstate musíme dnes rešpektovať všetko. Ten čo nerešpektuje, alebo má dokonca protichodný názor je zatratený. Neriešime podstatu, účelovosť a už vôbec nie racionalitu. Čím väčší blud, tým lepšie. Filozofia, pragmatickosť a racionalita sú pasé … bohužiaľ.

A prečo?

Je to cieľ. Cieľom je vytvárať takúto spoločnosť. Spoločnosť mnohorakosti, viacpólovosti, neznalosti, nechápavosti, rozdrobenosti. Povedané inak, nechceme spoločnosť tolerancie, rozumu a vzdelania.

Nazvem to správne ak použijem slovo dekadencia? Som presvedčený, že áno. Smerujeme k tomu a úspešne. Úpadok sa stal synonymom nášho života. Už ho nekritizujeme, nebojujeme proti nemu, tolerujeme ho. Dokonca sa stal akýmsi etanolom našich hodnôt. Stretávame sa s ním všade. V zdravotníctve ako pacient, ktorý sa bojí kritizovať prístup zo strany zdravotného personálu, v školstve ako rodič, aby neuškodil svojmu dieťaťu zo strany vyučujúcich alebo ako občan dožadujúci sa svojich práv.

V roku 1989 sme mali v hlavách víziu o lepšej budúcnosti. Dnes máme len potrebu prežiť. Neriešime ľudskosť či slušnosť. Zabúdame na odkaz našich predkov, na kultúru, ktorú vytvorili. Naopak, snažíme sa ju zmeniť, prispôsobiť dnešným trendom, ktoré sú však plytké a prchavé. Neuvedomujeme si, že naša minulosť tvorí budúcnosť a bez nej sme ničím. Zdá sa však, že nám to (alebo aspoň niektorým z nás) vyhovuje.

Počúvam Depeche Mode, Metallica, AC/DC a iné kapely s ktorými sa snažím nemyslieť na to čo je dnes. Stále však verím, že sa to zmení a aj náš národ pochopí, kde patrí a čo môže znamenať.