Kolis

Nie, náš štát nezomrel. Aspoň zatiaľ nie, aj keď mnohí to tak prezentujú.

No dnes som bol svedkom dvojitého úmrtia.

Prvá skupina ľudí komentovala rozhodnutie pani prezidentky o neakceptovateľnosti pána Huliaka na post ministra životného prostredia, ako neprijateľný fakt a druhá skupina ľudí naopak, jej rozhodnutie velebila. To je demokracia, právo na vlastný názor.

V prvom prípade zomrela schopnosť prijať iný názor a v prípade druhom, logika rozhodnutia.

Tak či onak, nič sa nezmenilo, len menovka na dverách. Nový kandidát, nový názor.

No a tie dve skupiny, ako som ich mal možnosť sledovať v mojom okolí, „zomreli“, alebo lepšie povedané utíchli.

Zostala len trpká príchuť neakceptovateľnosti či nevraživosti voči sebe. Patová situácia, ktorá zobrala vietor z plachiet každej z nich. Je to však len dočasné, kým sa nájde dôvod…

Problém je však v tom, že riešime názor, nie schopnosť. Stačí sa pozrieť do minulosti. Nie sme ochotní oceniť prínos verejných činiteľov v pozitívnom či negatívnom zmysle pre spoločnosť. Nie sme schopní vyvodiť dôsledky ich konania a trvať na zodpovedaní sa pred občanmi tohto štátu. No a oni nechcú, aby to tak bolo.

Tak na čo sa snažíme medzi sebou konfrontovať v názoroch? Veď aj tak je to len mechanizmus „škatule hejbejte se“ a stane sa to, čo je ich vôľa.

Takže, to čo nás čaká sa dá vyjadriť ako sústrasť pre náš štát, alebo to bolo doteraz a my sme na to zabudli?

Netreba tiež zabúdať na ostatné ministerské posty.

Kruh sa uzavrel a máme tu opäť aspoň dve skupiny – názory…