Kolis

Aj takto, použitím hlášky z notoricky známeho filmu, by sa dal opísať pocit z toho čo vidím a počujem.

Žúrka v Dubaji a právna analýza darovania stíhačiek MIG-29 na Ukrajinu – témy, ktoré dnes hýbu Slovenskom. Nechcem tu opisovať podstatu problematiky ani predkladať svoj názor či postoj k daným témam. Chcem len poukázať na prízemnosť mysle až chudobnosť ducha, ktoré v našej spoločnosti dosiahli nevídanú úroveň.

Slovo „ZODPOVEDNOSŤ“ sa mi zhnusilo, no nie pre jeho podstatu. Až nepríjemne často si ho berú do úst ľudia, ktorí nemajú ani predstavu, aký je jeho význam. A nemajú ani morálny kredit, slušnosť či dokonca empatiu. Sú to ľudia, ktorí sa cítia byť nadradení (dalo by sa povedať až Bohorovní). Sú presvedčení o svojej pravde (bohužiaľ, často je to len čisté klamstvo) ignorujúc názory iných. Žijú vo svojom svete s hlavou otočenou tak, aby nevideli dôsledky svojich činov. A keď ich sem tam zazrú, začnú sa navzájom obviňovať a hladkať si svoje ego. Prijať zodpovednosť, ospravedlniť sa či dokonca odísť z miesta, ktoré im bolo poskytnuté tými, na ktorých už zabudli, je len sci-fi.

To sú však naši politici – samoľúbi pokrytci (samozrejme až na výnimky!?)

Stačí si však vypočuť alebo prečítať názory niektorých ľudí a človek sa prestane čudovať, že takýchto politikov máme. V iných vyspelejších krajinách by nemali ani čas hľadať výhovorky a rovno by zložili funkciu. U nás sú niektorými z nás ešte oslavovaní.

Asi je potrebné zamyslieť sa nad zmenou významu slova „POLITIK“ definovaného vo výkladových slovníkoch. Hlavne čo sa týka osobnosti.

Tak ako som spomínal: je mi z toho…