Kolis

Zvolebnieva sa.

Politické strany na čele so svojimi lídrami začínajú sľubovať, kritizovať, hádzať špinu na druhých, vyťahovať kauzy a nebránia sa ani vulgárnym útokom voči oponentom. Typická predvolebná stratégia v kultúrnom Slovensku.

Kultivovanosť, duchaplný prejav či skutočná znalosť problémov v spoločnosti a najmä ich riešenie je druhoradé a možno aj zbytočné strácanie času. Veď, kto by sledoval nudný prejav (aj keď možno racionálny a k veci), skôr je nám bližšia teatrálnosť, afektovanosť a osočovanie. V podstate to isté robíme aj my – „slušne a vecne komentujeme iných“.

Našim národným pokladom je zábudlivosť. To, čo nám politici pred voľbami nasľubujú a to, že nesplnia skoro nič (zoznam by bol dlhý), nám akosi nevadí. Samozrejme, nerátam ich osobné sľuby rôznym skupinám, ktoré ich dostali tam kde sú – tie sa plniť musia. A bežný občan sa musí uspokojiť s myšlienkou, že sa snažili, ale nevyšlo to – lebo okolnosti tomu zabránili. Ach tie okolnosti, ešteže ich máme.

Politikom sa môže stať každý. Už dávno neplatí, že by politik mal mať určitú úroveň vedomostí, schopností, kultúrnosti či sebakritiky. Už dávno nie je dôležité, aby politik nesklamal svojich voličov a aby sa jeho voliči nemuseli hanbiť za to, že mu dali svoj hlas. Už dávno nie je snahou politika stať sa štátnikom, ktorý by hájil záujmy svojej krajiny.

Veru tak, mrcha doba …, ale ako pre koho.

Funkčné obdobie politika je dostatočne dlhé na to, aby sa dostatočne zabezpečil či už v budúcnosti bude alebo nebude opätovne zvolený. To, či bol počas štyroch rokov prínosom pre spoločnosť nie je podstatné. Zodpovednosť voči voličom a sebareflexia nie sú v popise jeho práce. Áno, účet mu bude vystavený v nasledujúcich voľbách, ale ten netreba platiť. Zaplatili sme ho dávno my. Skutočná zodpovednosť a kvalita odvedenej práce (tak ako je to v iných profesiách) sa nehodnotí a dovolím si tvrdiť ani nevyžaduje (stačí sa pozrieť na prácu niektorých z nich).

Takíto ľudia reprezentujú nás občanov nielen doma, ale aj v zahraničí. Vytvárajú obraz o našej krajine a ľuďoch v nej žijúcich. Aký však môžu mať vzťah k vlasti a občanom, keď ich dokážu bez akýchkoľvek výčitiek zapredať, znevážiť alebo poskytnúť k účelom pre mnohých neprijateľných? Určite pozitívny, ale asi v inom smere akoby sa očakávalo.

Občan je dôležitý len v období volieb, inokedy musí znášať čo si zvolil a častokrát je tým aj sám prekvapený . Škoda, že ten istý občan rýchlo zabúda alebo je už tak znechutený a unavený stavom v našej politike, že stratil chuť a súdnosť pri hľadaní nového politika. Politika, ktorý by mal byť jeho oporou a nie hrobárom.