To čo bolo napísané o našom školstve, kvalite vzdelávania, prístupu pedagógov, forme vzdelávania a potrebe vzdelávať mladú generáciu sme čítali už veľa.
Dospeli sme k jednoznačnému úsudku?
Stačí si spočítať počet ministrov školstva od revolučného roku a pochopíme, že sme sa nedostali alebo neposunuli nikam. Pardon, začali sme velebiť inakosť. Ale skúsme to trochu inou cestou.
Spoločnosť. Aká sme spoločnosť? Rozhádaná, netolerantná, hnusná. To všetko prenášame do školstva, vzdelania, názoru formujúceho mladú generáciu. Žiadame učiteľov, aby išli s dobou. Nútime ich alebo ich odrádzame od ich poslania dať žiakom víziu, naučiť ich schopnosti rozlišovať, hodnotiť a hlavne rozhodovať sa. Naopak, chceme aby taxatívne a účelovo či ideovo vplývali na ich rozvoj.
Kritizujeme školstvo predošlej doby, no vraciame sa s pompéznosťou objavenia niečoho, čo tu už bolo (napríklad duálne školstvo pána Grőhlinga). Zatratili sme alebo zatracujeme formu školstva predrevolučnej doby. Komenského názory ignorujeme v súlade s potrebou dnešnej doby. Vyzdvihujeme modely školstva iných štátov, ktoré sú však svojou kultúrou niekde inde. Kultúrou inou, no nie lepšou (ale radi to spochybňujeme).
Kašlať na mladých. Potrebujeme len pár z nich, ktorí budú riadiť tých ostatných. Tí ostatní budú zaplňovať potreby spoločnosti. Utópia? Nie, budúcnosť.
Školstvo, tak ako ostatné odvetvia spoločnosti, už nebude rovnocenné pre všetkých. Vzdelanie bude privilégiom pre tých, čo nemusia mať na to schopnosti, ale budú mať prostriedky. A pre tých, čo majú schopnosti, ale budú musieť vynaložiť značné úsilie, aby dostali vzdelanie. Utópia? Nie, budúcnosť.
Už dnes to tak funguje. V malom, ale predsa. Chceš ísť na dobrú strednú školu, gymnázium? Doučím ťa, ale zaplať. Prijímacie skúšky, doučím ťa, ale zaplať, atď…
Skutočnou budúcnosťou budú súkromné školy s privilegovanou klientelou a tie ostatné (asi štátne), kde bude to ostatné, spojené s anarchiou, neochotou a donútením navštevovať tieto inštitúcie.
Dnešnou hlavou otázkou žiakov je „na čo mi to bude“. Odpoveď je komplikovaná, ale zároveň jednoduchá. Nikto nevie čo mu bude prínosom do života, čo mu otvorí brány vedomostí, čo zúročí v ďalšom živote. Lepšie je vedieť viac alebo aspoň tušiť, ako zistiť to čo potrebujem pre svoj rozvoj či realizáciu.
V súčasnej dobe je to však nemoderné. Veď predsa existuje umelá inteligencia a tá mi dá odpoveď na všetko čo potrebujem. Schopnosť človeka sa odkladá na vedľajšiu koľaj. Už aj niektoré univerzity zrušili záverečné práce z dôvodu ich vypracovanosti umelou inteligenciou.
A tak sa pýtam, je školstvo budúcnosťou a ak, tak akou? Má byť synonymom vedomostí, schopnosti riešenia problémov či socializáciou osobnosti?
Ja si myslím, že áno – a to jednoznačne.